O slonoch

„Welcomme to Nairobi National Park!“ náš sprievodca Kibwe nás africkým prízvukom teatrálne privítal v národnom parku v Nairobi. Po namáhavej a únavnej ceste sme vystúpili z džípu a pretiahli si kosti. Bol som unavený, špinavý od jemného prachu, ktorý pokryl celé moje telo, túžil som po sprche a posteli. Pri pohľade na môjho kamaráta Jana, ktorý sa na túto cestu vydal so mnou, mi bolo jasné, že na tom nie je o nič lepšie. Na hlavy sme si nasadili klobúky, vzali z auta batohy a mlčky sme sa presunuli do neďaleko stojacej budovy. Obaja sme boli šťastní, no ani jeden z nás nemal energiu to dať najavo. Dokázali sme to, boli sme v Afrike.

Na druhý deň ráno už ale všetko bolo inak. Zobudil som sa na svitaní a cítil som, že moju myseľ, dušu aj telo naplno pohltilo nadšenie. Hodil som po Janovi vankúš. Keď sa ako-tak prebral k životu a uvedomil si kde sa nachádza, ukázal som von oknom a povedal som: „Aha, Afrika!“. V jeho očiach zažiarila nemenšia radosť, no nebol by to on, keby neodpovedal: „Kde? Až tam vzadu? Nevidím, ukáž mi to poriadne!“

Pri raňajkách sme s Kibwom prebrali plán na dnešný deň. Autom poputujeme asi 50 kilometrov do vnútra rezervácie, kde pred pár dňami zaznamenali prítomnosť slona. Pravdepodobne sa jednalo o mladého, 10 ročného slonieho samca menom Mosi. Samce opúšťajú stádo vo veku 12-14 rokov, to znamená, že neďaleko sa musel nachádzať aj zvyšok čriedy. Naposledy, keď bol Mosi videný, mal ľavú prednú nohu poranenú od pasce, ktorú nastražili pytliaci. Ošetrovatelia mu z rany odstraňovali hnis a infekciu. Po raňajkách sme sa teda za ním vydali, aby sme zistili, či sa rana zahojila.

Nasadli sme do vozidla a Kibwe nám rozprával o slonoch. V rezervácii sa o ne stará už od svojich 13tich rokov, keď túto prácu získali jeho rodičia. Vždy im pomáhal a do slonov sa zaľúbil. Keď o nich rozprával, oči mu svietili. Každého slona poznal po mene, vedel o ich osudoch, ako vyrastali, ako zomreli.

Slonie čriedy sú zvyčajne spoločenstvá samíc, pospájané silnými sociálnymi a rodinnými vzťahmi. Vedie ich najstaršia a najskúsenejšia z nich, väčšinou vo veku 40-50 rokov. Samice sa spoločne starajú o mláďatá, cez deň ich chránia pred slnkom tak, že im vytvárajú tieň vlastnými telami. Prvé štyri roky rastú mladé slony pomerne rovnomerne, ich mesačný prírastok dosahuje 9-20 kilogramov. Po štyroch rokoch sa začínajú prejavovať medzi samcami a samicami rozdiely, ktoré sa v čase dospievania ešte zvýrazňujú: samice rastú naďalej rovnomerne, kým u samcov sa rast relatívne prudko zrýchľuje. Keďže slony rastú pravdepodobne po celý život, u šesťdesiatročných jedincov môžu hmotnostné rozdiely medzi samcami a samicami dosahovať až dve tony. Pomaly rastúce mláďa je dlhší čas oveľa zraniteľnejšie a potrebuje viac starostlivosti. Má to však aj výhodu. Rodičia ostávajú s mláďatami dlhšie, takže im môžu odovzdať viac skúseností. Slonovi to poskytuje dostatok času, aby od matky pochytilo všetky odtienky sociálneho správania, ako aj možnosť lepšie spoznať napájadlá a pastviny. V mnohých prípadoch teda pomalý rast mláďat nesúvisí s kvalitou potravy, ale s potrebou naučiť sa, ako prežiť v oblastiach, kde je o zdroje potravy veľký záujem.

Auto sme odstavili v tieni pod stromom na mieste, kde bol Mosi zbadaný. Podľa GPS lokátora, ktorý mal pripevnený, bol nablízku. Mali sme výhľad na menšie napájadlo a slony nablízku sem určite v priebehu dňa prídu. Napájadlá využívajú nielen na pitie, ale aj na máčanie sa v bahne. Bahnom uschnutým na koži sa chránia pred slnkom a nahrádzajú si ním aj mazové žľazy, ktoré slony nemajú. Mladé sloníčatá do troch rokov pijú vodu chlípaním jazykom, pretože ešte nedokážu ovládať chobot tak, ako staršie jedince. Tie naberú až 5 litrov do chobota a následne ju vypustia do úst. Slon denne vypije 85 až 110 litrov vody. Bez pitia vydržia niekoľko dní.

Asi po dvoch hodinách sme sa dočkali. K napájadlu prišla menšia skupina, asi 15 slonov. Kibwe nám povedal ako sa ktorý volá a bol veľmi rád, že stará Subira ešte žije. Mala silnú osobnosť, ostatné slony si ju veľmi vážili a rešpektovali ju. Dokázala vyriešiť každý konflikt v čriede. Len pred pár rokmi musela zo stáda vyhostiť žiarlivú Nakato, ktorá ju nerešpektovala a snažila sa prebrať jej pozíciu hlavnej slonice. V stáde to vtedy vyvolalo nemalý rozruch a Subira len veľmi ťažko uchránila integritu skupiny. Slony zvyčajne zomierajú od hladu. Po približne 60 rokoch sa im totiž opotrebuje aj posledná stolička a nemôžu už prijímať potravu. Subira mala 66 a stále mala energiu. Je to malý zázrak. V skupine sme zbadali aj mladého Mosi. Na nohu už nekríval, kráčal stabilne svojim sloním inochodom.
Slony o nás celý čas vedeli, na stráži bola vždy jedna staršia slonica a pozerala sa priamo na nás. Slony nemajú najlepší zrak, ale sluch a čuch majú vynikajúci. V prípade nebezpečenstva by upozornila stádo a utiekli by. Ak by bolo treba nebezpečenstvu čeliť, postavia sa mu vždy staršie slony, aby chránili mladšie.

Kibwe si celý čas niečo čmáral do svojho zošita, zaznamenával zmeny v skupine. Rozprávali sme sa o jeho živote, pozoroval som jeho nadšenie zo slonov a pomaly prechádzalo aj na mňa. Sú to úžasné zvieratá. Silné, no najmä inteligentné. Rozprával nám o pôrode. Slon je nielenže najväčším suchozemským cicavcom, ale má aj najdlhšie obdobie gravidity, ktoré trvá 22 mesiacov. Dramatické chvíle pri narodení 60-135 kilogramového mláďaťa obyčajne s matkou prežívajú aj 1 alebo 2 samice z čriedy. Často sú to jej staršie sestry, ktoré majú úlohu „pôrodných báb“ a utešujú matku v čase pôrodu. Keď nadíde čas, slonica spolu s nimi opustí čriedu. Stiahnu sa do súkromia, ktoré im poskytnú tienisté húštiny alebo zalesnené plochy v blízkosti vody. Pri pôrode pomáhajú tak, že chobotmi opatrne vyťahujú mláďa, ktoré je už veľmi dobre vyvinuté. Často jedna zo spoločníčok postaví novorodenca na nohy a pomôže mu uvoľniť sa z plodových obalov. Ďalšia počas pôrodu, ktorý trvá približne 15 minút, jemne hladká matku chobotom a upokojuje ju. Pri pôrode stojí matka na všetkých štyroch nohách a mláďa priam vypadáva na zem hlavou napred. Pádom sa roztrhne pupočná šnúra, ktorá počas vnútromaternicového vývoja privádzala sloníčaťu všetky potrebné živiny z jej krvi a zároveň odvádzala odpadové látky. Keď sa o hodinu – dve vracajú k čriede, tmolí sa už medzi nimi starostlivo opatrovaný a strážený novorodenec. Slonica pridája mliekom minimálne tri roky.

Neznie to neuveriteľne? Tak neskutočne mi to pripomínalo ľudské správanie, až som bol v šoku. Ešte 4 dni sme strávili pozorovaním slonov. Bolo fascinujúce sledovať ich sociálne vzťahy. Často sa zdalo, že sa „rozprávajú“. Keď mali nedostatok potravy, rozdelili sa na viac skupín. Keď sa opäť dali dokopy, zvítavali sa bručaním, otieraním trupov a dotykmi chobotmi. Chobot má mnoho účelov, slon ním vie dýchať, manipulovať s predmetmi, trhať trávu aj listy, kŕmiť sa, piť. Je to vlastne predĺžený nos, ktorý zrástol s hornou perou. Je ovládaný veľmi komplikovanou svalovinou, tvorenou asi 40000 svalmi.

Po piatich úžasných dňoch, strávených pozorovaním slonov sme sa presunuli na iné miesto. Na miesto tragické a krásne zároveň. The David Sheldrick Wildlife Trust je sloní sirotinec, ktorý bol založený v roku 1977. Od svojho vzniku prijíma mláďatá, ktorým pytliaci zabili matky kvôli slonovine.

Na youtube som našiel jednu reportáž zo sirotinca. Nech sa páči:

Pre viac informácií o The David Sheldrick Wildlife Trust klikajte na:

V roku 1979 sa z Afriky vyviezlo 991 ton, v roku 1987 700 ton a v roku 1989 okolo 400 ton slonoviny. Svetové ceny narástli zo 63 dolárov za kilogram v roku 1963 na 260 dolárov v roku 1986. Koncom osemdesiatych rokov 20. storočia sa zabilo okolo 90000 zvierat ročne. V januári 1986 sa po prvýkrát stanovili vývozné kvóty a legálne predávaná slonovina podliehala evidencii. Ani prijaté opatrenia však nedokázali zabrániť hubeniu celých stád a tak CITES (Washingtonská konvencia) podnikla ráznejšie kroky. Zasadanie CITES sa koná každé dva roky. V októbri 1989 sa prijalo uznesenie o zaradení slona afrického do I. dodatku, čo znamenalo zákaz zabíjania voľne žijúcich zvierat. Slon indický figuruje v tomto dodatku už od podpísania konvencie.

Mláďa vydrží bez mlieka najviac 2 – 3 dni, preto v momente, keď je nejaké nahlásené, začína pretek s časom. Ošetrovatelia so sirotinca sa k nemu musia dostať čo najskôr, získať jeho dôveru, upokojiť ho z traumy a donútiť ho vypiť mlieko. Tým sa všetko ale len začína. Po transporte sú často vo veľmi zlom stave a je veľmi pravdepodobné, že neprežijú. Do roku 2008 sa im ale podarilo zachrániť, vychovať a do voľnej prírody opäť vrátiť 82 slonov. 40 sloníčat na návrat do prírody ešte čaká.

V sirotinci má každé sloníča svojho ošetrovateľa. Ten s ním spí, drží ho v teple (dekou), kŕmi ho, hrá sa s ním (najradšej sloníčatá hrajú futbal), stará sa o neho. Nahrádza mu matku. Ošetrovatelia sa snažia sloníčatá naučiť to, čo by ich inak naučili ich matky.

Po príchode sme mali tú česť zoznámiť sa s Daphne Sheldrick (obrázok naľavo) – zakladateľkou sirotinca. Je to šarmantná staršia pani, ktorá sirotinec vedie. So slonmi je v styku už 50 rokov a tvrdí, že ľudia by si mali zo slonov brať príklad. Zo všetkých ľudských vlastností majú všetky dobré a len zopár zlých. Keď nám rozprávala o tom, ako pred pár dňami na chorobu umrelo malé sloníča, slzy sa jej tisli do očí. Ani po 50tich rokoch si na to nevie zvyknúť. Silu jej však dodávajú všetky tie veselé, hravé mladé slony, ktoré sú plné života a raz sa vrátia do prírody.

Druhý deň sme s Janom strávili s ošetrovateľmi, no najmä so sloníčatami. Dozvedeli sme sa, že snahou ošetrovateľov je vytvoriť približne 20-30 člennú čriedu mladých slonov, aby sa tak učili spoločenský život. Každé 3 hodiny prichádza na rad kŕmenie. Jedno sloníča spotrebuje na jeden krát 3 litre mlieka. Jeden šikovnejší si dokonca fľašu dokáže držať sám. Tie najmladšie zas potrebujú mať pocit, že pijú priamo od matky, preto im mlieko podávajú spoza deky, ktoré simuluje brucho matky.

Sloníky sú veľmi hravé. V najbližších štyroch dňoch sme sa s nimi zblížili a stali sme sa takmer súčasťou stáda. Všimli sme si, že slon často podá chobot ošetrovateľovi a ten mu doň fúkne. Je to vraj alternatíva ľudského podania si rúk. Musím povedať, že je to naozaj magický moment. Sloníča, spočiatku nesmelo, príde ku mne, opatrne zdvihne chobot smerom hore – k mojej tvári, ja ho chytím rukou a navzájom na seba dýchneme.

Dali sme sa do reči s ošetrovateľom menom Amos Lekalau (obrázok napravo), ktorý pochádza z kmeňa Samburu. V sirotinci pracuje od roku 2000. Po príchode do sirotinca je každý ošetrovateľ v trojmesačnej skúšobnej dobe. A kto rozhodne o tom, či zostane, alebo ho prepustia? Slony – nikto iný. Rozprával nám o tom, ako veľa sa o slonoch naučil, vďaka tomu ako je s nimi často. Vyjadroval sa o nich ako o „beautiful creatures“ . Dozvedeli sme sa od neho o slonej schopnosti komunikácie na veľkú vzdialenosť. Vravel, že v Národnom parku Hwange v Zimbabwe sa každoročne znižuje stav slonov. Pri decimovaní sa veľké rodiny lietadlami nadháňajú smerom k lovcom, ktorí zastrelia všetky okrem najmladších sloníčat. Tie potom odchytávajú a ponúkajú na predaj. Sloníčatá behajú hore-dolu, kričia a hľadajú svoje matky. Jeden rok si sprievodca zo súkromnej rezervácie vzdialenej asi 150 km od parku všimol, že osemdesiat slonov zmizlo zo svojho obľúbeného miesta práve v deň, keď sa malo v Hwange začať každoročné likvidovanie slonov. O niekoľko dní ich našiel ukryté na okraji rezervácie, tak ďaleko, ako to len bolo možné. Nedávno sa zistilo, že komunikujú medzi sebou na veľké vzdialenosti pomocou infrazvukového volania. Je teda možné, že slony v rezervácii dostali “výstrahu” od slonov v Hwange.

Jedna z najsmutnejších a zároveň najfascinujúcejších vecí, akú sme sa o slonoch dozvedeli bolo slonie prežívanie smrti blízkeho. Amos nám rozprával príbeh zoológa Iaina Douglas-Hamiltona. Smutný nárek ho priviedol k tragickému výjavu v Národnom parku Manyara v Tanzánii. Našiel zhromaždené tri mladé slony rôzneho veku okolo tela matky, ktorá sa zrútila z príkreho svahu a zabila sa. Jedno sloníča sa opieralo o mŕtvu matku, najmladšie sa snažilo piť jej mlieko, najstaršie stonalo a klami sa pokúšalo mŕtvou slonicou pohnúť. Ľudia pracujúci so slonmi môžu rozprávať príbehy, ktoré poukazujú nato, že tieto zvieratá vedia, čo znamená smrť.

Na africkej planine Serengheti pozorovatelia sledovali, ako sa niektorí členovia čriedy pokúšali postaviť umierajúcu samicu – vodkyňu na nohy a ďalší jej podávali do úst trávu, ostatní stáli bezmocne okolo a trúbili od zúfalstva. Keď samica bola mŕtva, skupina ju neopustila a v priebehu nasledujúcich hodín sa k nej znovu a znovu vracala. Hladkali mŕtvolu chobotmi alebo jej ich jemne vkladali do úst.

Ak je slonie mláďa choré alebo poranené, zhromaždí sa okolo neho celá rodina, aby ho chránila. Matka veľakrát pobudne nejaký čas pri mŕtvom sloníčati, odháňa dravce a niekedy telíčko odnáša na kloch. Slony poskytujú príklady, ktoré sa nám ľuďom zdajú veľmi blízke.

Vedecká pracovníčka, bývalá žurnalistka, súčasná riaditeľka Amboseli Elephant Research Project v Keni – Cynthia Mossová (bohužiaľ sa nám s ňou nepodarilo stretnúť), ktorá už dlhé roky študuje divé slony africké, opisuje slonie matky, ktoré napriek dobrému zdraviu na dlhý čas po smrti svojich mláďat upadnú do letargie a zaostávajú za ostatnými členmi rodiny. Jeden pozorovateľ narazil na stádo, ako stálo v kruhu okolo umierajúcej matky stáda. Naklonila sa na jednu stranu a spadla. Ostatné slony sa zhromaždili okolo nej a snažili sa ju postaviť na nohy. Jeden mladý slon sa ju pokúšal zdvihnúť svojím chobotom. Do papule jej strkal potravu a dokonca sa ju snažil sexuálne vzrušiť. Bolo to však márne. ostatné slony ju hladkali svojimi chobotmi, jedno sloníča si kľaklo a chcelo cicať mlieko. Nakoniec odišli. Zostala len jedna slonica s mláďaťom. Stála otočená chrbtom k mŕtvej slonej matke, občas sa obrátila a dotkla sa jej nohou. Ostatní na ňu volali. Nakoniec sa za nimi pomaly vypravila aj ona.

Cynthia Mossová (obrázok naľavo) vo svojej knihe Elephant Memories: Thirteen Years in the Life of An Elephant Family uviedla: „Vyzerajú zúfalo. Niekoľkokrát sa k nemu vracajú. Keď vidia, že sa nehýbe, neisto postávajú naokolo. Po chvíli sa otočia a smutne zvesia choboty k zemi. Za chvíľu ale znova utvoria kruh. Narovnajú sa a obrátia sa čelom von z kruhu. Potom, čo zistia, že je mŕtvy, olámu konáre, natrhajú trávu v okolí a prikryjú ním mŕtve telo.“ Nie je vylúčené, že slony sa obracajú chrbtom, pretože pohľad na umierajúceho druha je pre ne veľmi bolestný. Možno mu chcú byť nablízku, ale prizerať sa jeho utrpeniu považujú za vtieravosť.

Náš posledný deň v sirotinci sme strávili opäť medzi mláďatami. Za ten krátky čas sme sa hravo naučili rozumieť reči ich tela. Medzi mláďatami je badať vzťahy. Niektoré spolu trávia viac času, niektoré menej, nováčikovia sú ostýchaví a ostatné sloníčatá sa ich snažia zapojiť do skupiny. Na najmenších slonoch je vidno ich traumu - smutné oči a letargiu. No všetky sa z toho dostanú a nájdu nový spôsob života. A to len vďaka obetavej práci ošetrovateľov z The David Sheldrick Wildlife Trust.

Večer sme si vychutnali náš posledný západ slnka nad africkou krajinou a obaja sme boli vďační za túto úžasnú príležitosť vidieť slony, no najmä spoznať ich život, dušu a osudy. Čakala nás cesta domov a tak sme šli spať. Spolu so slonmi a ostatnými úžasnými zvieratami, od ktorých sa môžeme my, ľudia, veľa učiť.

Zdroje: